Som vo veľkomeste. Fascinovane sa pozerám nad hlavu a všade okolo mňa sú mrakodrapy. Budovy, ktoré sa týčia vysoko nado mnou. Chcem vedieť, aké to je byť tam hore. Vidieť všetko zhora.
Viem, aké to je vidieť svet z lietadla, ale netuším, aké to je vidieť svet z mrakodrapu. Tiež sa mi bude zdať svet ako gombička? Alebo to bude iné? Bude mi to pripadať viac skutočné?
Som zvedavá. Nastupujem do výťahu. Stláčam najvyšší gombík. Chvíľku to trvá, kým sa dostanem hore. Vo výťahu hrá príjemná hudba. Ja si pohmkávam a tancujem.
Zrazu sa dvere výťahu otvoria. A ja vidím pred sebou úzku lávku, ktorá sa týči metre nad zemou. Je mi z toho zle. Ja nikam nejdem! Zostanem vo výťahu! Tam ma nikto nedostane! Veď sa zabijem! Zo seba dostanem len krátku vetu: JA SA ASI BOJÍM.
Zvedavosť je silnejšia.
Chcem vedieť, aké to je. Byť stovky metrov nad zemou. Na tenkej lávke. Spadnem či nespadnem? Prežijem alebo neprežijem? Pomaličky sa posúvam dopredu. Totálne sa mi klepú nohy. Je náročné spraviť každý ďalší krok. Som celá spotená. Srdce mi ide vyskočiť z hrude. Zrazu z diaľky počujem helikoptéru. Približuje sa. Čo ak ma teraz zhodí?
Ja nechcem ešte zomrieť. Ja chcem žiť.
Prefrčí okolo mňa. Ja som stále na lávke. Uf, nespadla som. Nohy sa mi neskutočne klepú. To mám teraz skočiť? “Jo, do výšky”, počujem odniekiaľ. Nie, ja sa bojím. Čo ak sa tá lávka tak rozhýbe, že spadnem a zabijem sa? Aj napriek týmto myšlienkám si trošku poskočím. Lávka sa vôbec nehýbe. To je čudné.
A teraz počujem znovu nejaké hlasy. Hlasy, ktoré mi hovoria, aby som skočila. Ja sa ale príšerne bojím. Čo ak sa mi niečo stane? Čo ak to neprežijem? Čo ak sa zabijem? Ja ešte nechcem zomrieť.
Ale nechcem byť jediná, ktorá to nezvládne..ktorá to neskúsi…ktorá to nedá…
Robím krok do prázdna
A padám…padám…padám…Vôbec si to nevychutnávam. Točí sa mi hlava. Kričím. Keď je mi úplne zle, tak zatváram oči. A zrazu tam nič nie je. Len tma. A potom vidím všade okolo seba len bielu. Pripadám si ako v nebi. Dokonca aj pesnička, ktorá hrá, mi príde taká nebeská.
Už som mŕtva?
Alebo stále žijem? Čo sa so mnou stalo?
Zrazu počujem, ako niekto na mňa hovorí: Dajte si dolu okuliare. Dávam si ich dolu a spomeniem si, že som v miestnosti s ďalšími asi 20 ľuďmi. S tými istými ľuďmi, ktorí tam boli pred tým, než som si dala na hlavu tie okuliare.
Celé to bola len hra.
Virtuálna realita. Po celý ten čas som bola na koberci a mala na sebe okuliare. Okuliare, vďaka ktorým som sa dostala do veľkomesta a mohla si vyskúšať, aké to je skočiť z mrakodrapu bez toho, že by sa mi niečo stalo.
Aj keď som vedela, že je to celé len hra, tak som dokázala uveriť, že som naozaj na mrakodrape. Naozaj sa mi klepali nohy. Naozaj som si myslela, že to neprežijem. Aj keď som videla všetkých tých ostatných ľudí predo mnou a vedela som, čo ma čaká. Vedela som, že je to celé len fikcia. Aj tak mi to v tých okuliaroch pripadalo absolútne reálne. Dokonca sa mi klepali ruky a nohy ešte ďalších 5 minút po tom, čo som dala okuliare dolu.
Išla som do toho, lebo som si to chcela skúsiť. Aj keď som vedela, že mi pri tom asi nebude úplne fajn.
A tu je video, čo videli ostatní. Uvidíte, čo sa dialo naozaj.
Čo si myslíte, že by sa vo Vašom živote zmenilo, keby ste si dovolili prežiť úplne všetko? Čo ak by ste si dovolili naplno prežiť aj veci, ktoré sa Vám v tejto chvíli nepáčia? Veci, ktoré považujete za dôležité a vážne? Čo ak by ste sa na všetko začali pozerať ako na hru? Čo ak je celý život len hra?
Napíšte mi a môžeme sa o tom porozprávať.
Dominika
Leave a reply