Ten môj šéf je taký idiot!

Idioti na pracovisku môžu byť buď skutoční alebo vymyslení.

Veta z knihy Ako pracovať pre idiota, ktorú som čítala. Netuším, ako som sa k nej dostala. Asi to začalo tým, že si všetci myslia, že chcem z firmy odísť kvôli môjmu šéfovi. Keď som sa im aj snažila povedať, že to tak nie, tak si išli aj tak svoje. Tak som s nimi túto hru začala hrať aj ja. (Aj pre mňa je jednoduchšie predstierať, že z firmy odchádzam, lebo tá firma je plná idiotov, ako povedať, že nemám absolútne tušenie, prečo odchádzam a čo budem robiť. :D) Takže v tejto novej hre mi začali vadiť obidvaja šéfovia. Všetko, čo spravili, bolo zlé, robili zlé/žiadne rozhodnutia, dávali nám nezmyselné úlohy, nedokázali motivovať. Boli to proste idioti s veľkým i. Tak sme sa vďaka jednému kolegovi dopracovali až k tejto knihe. Kniha je písaná o idiotských šéfoch (i-šéfoch), ako s nimi vyjsť a nezblázniť sa, prípadne vybudovať aj napriek nim kariéru.

Ale naozaj i-šéfovia existujú?

Alebo sú to len výmysly v našich hlavách rovnako ako taký syndróm vyhorenia? Veď v Akadémii sme si hovorili niečo úplne iné. Naozaj sú mojim problémom (a tiež problémom ostatných zamestnancov) ich šéfovia? Čo ak je ten problém niekde úplne inde? Ale je to také jednoduché, že si to nechceme pripustiť? 

Všimli ste si niekedy, že ste sa v tej istej situácii s tým istým šéfom správali úplne inak? Šéf Vám oznámi, že má pre Vás nejakú novú úlohu. Aká je Vaša reakcia? Rozčúlenie? Naštvanie? Nadávanie? Sťažovanie sa, že ste preťažení? Že to robiť nebudete? Ale naozaj to tak vždy? Alebo sa Vám občas stane, že úlohu bez problémov prijmete? Že Vám nevadí, že ste dostali novú úlohu? Tešíte sa, že môžete pracovať na niečom novom? A skúsili ste niekedy premýšľať, prečo to tak máme? Prečo nás občas dostane do vývrtky úplná maličkosť a prečo inokedy kritickú situáciu zvládame absolútne s nadhľadom a kľudom? Naozaj je naším problémom šéf, kolegovia, firma, prostredie, v ktorom pracujeme? Alebo je tu niečo iné? Niečo, o čom nám nikto nepovedal?

Čo ak je naším jediným problémom fakt, že prežívame naše myšlienky?

Len o tom nevieme, že to tak je. Takže ak prežívame naše myšlienky, tak naše okolie nemá absolútny vplyv na to, čo sa nám deje. To, čo sa nám deje, sme si totižto celé len vymysleli. 😀

Takže ak sme sa teraz rozhodli uveriť tomu, že náš šéf je idiot, tak sa nemôžeme diviť tomu, že sa ako idiot naozaj aj správa. 😀 Keď si o tom istom človeku, ktorý bol ešte pred pár dňami idiot začneme myslieť, že je najúžasnejší šéf na svete, čo si myslíte, že sa stane? Bude to ten najúžasnejší šéf na svete.

Nemusíte veriť ničomu z toho, čo tu píšem, skúste si to. 😉

Ja som mala tiež obdobie, kedy bol môj šéf idiot, počúvala som od neho, aká som neschopná, ako nespravím nikdy nič dobre, ako sa mám nad sebou zamýšľať a meniť…Tak som sa s ním hádala, trieskala mu telefónom a dverami (dráma musí byť :D), neznášala ho, chodila som z práce unavená, vyčerpaná, v noci som si poplakala a cez deň ten istý kolotoč nanovo.

A potom ma to zrazu prestalo baviť. Môj šéf sa ale nezmenil. Zostal rovnaký. Len ja som sa naňho vďaka programu Tvorte nemožné a Akadémii začala pozerať inak.

Začala som sa inak pozerať na svet.

Zistila som, že mojím problémom nebol môj šéf, ale myšlienky, ktoré som mala. Predovšetkým tie negatívne, ktoré som podľa všetkých tých GURU osobného rozvoja NEMALA mať. Mala som sa ich zbavovať meditovaním, afirmovaním, vizualizovaním a inými technikami osobného rozvoja. Pretože s negatívnymi myšlienkami nič nevytvorím, nikam to nedotiahnem, nikto ma nebude chcieť, budem nešťastná… Mne to ale nešlo nemyslieť negatívne. Takže som bola naštvaná hlavne sama na seba a znášali to všetci okolo mňa. Pamätám si na obdobie, kedy som bola taká neznesiteľná, že som bola sama zo seba na prášky. 😀 Nechápem, ako so mnou druhí mohli vydržať, keď ja som nebola schopná vydržať sama so sebou 😀

Ale ako naozaj. Skúšali ste niekedy usmerňovať Vaše myšlienky? Nemyslieť na nič negatívne. A podarilo sa Vám to? Na ako dlho? Nebolo to príliš vyčerpávajúce? A aký ste mali pocit, keď sa Vám to nepodarilo a zlyhali ste?

Čo ak Vám teraz poviem, že s myšlienkami nemusíte vôbec nič robiť. Že myšlienky sú tu okolo nás a ničomu nebránia. Nechajte ich, nech sa myslia. Je jedno či ide o pozitívne alebo negatívne myšlienky. Vy nie ste Vaše myšlienky. A popri tomto myslení robte vy zatiaľ niečo, na čo máte chuť. Čo Vás v tej chvíli napadne. Nie je to úľava? Že môžete robiť čokoľvek, aj keď máte teraz chvíľku negatívne myšlienky?

P.S. To, že vidím, ako veci fungujú, neznamená, že mojich šéfov občas nepovažujem za idiotov. Niekedy je to naozaj ťažké, keď Vám tak pekne nahrávajú na smeč a ostatní Vám pritakajú, že sú naozaj idioti. :D. Teraz ale vidím, že to je len hra. A je len na mne, či sa do tej hry zapojím a užijem si ju, alebo to nechám tak a budem sa venovať veciam, ktoré ma v tej chvíli bavia.

Prajem Vám veľa zábavy s Vašimi vymyslenými i-šéfmi. 😀

Dominika ツ

Aké máte so svojimi šéfmi skúsenosti Vy? Napíšte mi.