Druhýkrát sa nám podarilo prísť na pláž. Zo začiatku vôbec nemyslím, že by som sa do úlohy pustila. Nemáme dosť času. Nechce sa mi. Je tu so mnou kolegyňa…v hlave kopec výhovoriek, prečo do toho neísť a nechať to tak. Tak sa len prechádzame, zbieram mušle a idem smerom k oceánu. Spravím pár fotiek oceánu a znovu ma napadne kresliť si do piesku. 😀 A prečo sa namáhať rukou, keď môžem písať nohou? 😀 Stále s nenalakovanými nechtami….Stihnem spraviť túto jedinú schopnú fotku…
…keď zrazu príde vlna a celé moje snaženie skončí takto 😀
Po mojom výtvore ani chýru ani slychu. Aj to je život.
Stále sa mi nechce oslovovať ľudí na pláži, ale nemám zatiaľ vyfotenú žiadnu fotku, tak idem osloviť aspoň jedného človeka, ktorého zverejním na stránke. Vidím ženu, ktorá leží na kopčeku v piesku a pozerá niečo v mobile. Oslovujem ju. Nerozumie po anglicky. Hmm čo s tým? Rukami nohami jej vysvetlím, že chcem odfotiť jej úsmev. Súhlasí. Nejako sa mi podarí zistiť aj jej meno. Ale je to bez odkazu. To sa mi už nedarí vysvetliť. 😀
Snažím sa samu seba presvedčiť, že mi to nevadí, ale hlava sa mi nezastaví.
Vadí mi to. Som nespokojná. Sklamaná.
Ja mám zverejniť nejaký úsmev bez odkazu? Je to dosť? A v tom ma napadne, že by som mohla skúsiť osloviť ešte niekoho.
Oslovujem mladý pár na pláži s maličkou dušičkou. Do you speak English? Of course. (Hovoríte anglicky? Jasné.) Mohla by som si vás vyfotiť do projektu Usmej sa a zmeň svet? Hmmm, jasné. Padá mi kameň zo srdca. Mám úsmev aj s odkazom. 🙂 Dokonca mi odporučia, že by som mohla odfotiť takých dvoch malých chlapcov, čo sa tam pri nich bláznia. Pýtam sa: To sú vaši? Nie. Smejú sa. My sa s nimi len dnes hráme. 😀
Volker & Wencke z Nemecka: Use the time.
Chalani sú zapojení do hry, tak sa mi ich nechce rušiť. Ale napadne ma, že keď už mám pár ľudí, mohla by som pokračovať a splniť úlohu – intenzívna hodina fotenia na pláži.
Ďalší oslovený je Andrei z Moldavska. Po anglicky vie iba základy a keď sa ho pýtam na odkaz pre ľudí, tak povie iba ok. Nerozumie mi. Zistím od neho iba informáciu, že je už 16 rokov v Portugalsku. Ďalší úsmev bez odkazu…
To si zo mňa dnes robí niekto srandu? 😀
Hneď vedľa neho je usmievajúci Lucas z Portugalska. Ten nevie ani tie základy angličtiny, no napriek tomu sa mi do foťáku usmeje. Zase ďalší úsmev bez odkazu? Fakt? WTF. No čo už. 😀 Aspoň meno mám. 😀
Pokračujem popri pláži ďalej, keď ma znovu napadne niečo nakresliť do piesku. A aký je výsledok? 😀
Popri mne prechádza nejaká rodinka, ktorá vidí môr výtvor v piesku, tak sa na mňa usmeje. Ale keďže som príliš zabratá do písania a fotenia samej seba, tak ich nechám odísť bez toho, aby som ich oslovila.
Za chvíľku zbadám túto dvojicu. Ďalší čo majú len lámanú angličtinu a nerozumejú mi, keď si od nich pýtam odkaz pre svet. To si zo mňa dnes fakt niekto robí prdel? 😀
Rute & Luis z Peniche (Portugal)
Pokračujem ďalej a vidím dve mladé holky. Tie by mohli vedieť po anglicky. Na 50% som mala pravdu. Po anglicky hovorí len jedna z nich. 😀 Tej druhej prekladá, čo od nich chcem. S fotením súhlasia, vyberú si fotku, ktorú môžem uverejniť a dokonca získam odkaz v angličtine aj v portugalčine. Yes! 😀
Mafalda & Claudia: To be happy. Serem felizes. Buďte šťastní.
Kúsok ďalej vidím rodinu. Malá fotí rodičov pri oceáne. Rozmýšľam, či ich vyrušiť a osloviť. Prvá vec, ktorá ma napadne, že ich nebudem rušiť. Tento hlas ale odignorujem a počujem sa, ako sa ich pýtam, či hovoria po anglicky a či by sa chceli zapojiť do môjho projektu. Po anglicky vedia a súhlasia. 🙂
Marcos, Ana & Miriam z Portugalska: Love a lot everyday. Amem muito todos os dias. Veľa miluj každý deň.
Dokonca tatinko navrhne, aby som si odfotila malú a tá hneď dá takúto pózu 🙂 Je super, keď ľudia spolupracujú. 😀
Rozmýšľam, či sa vrátiť späť smerom ku kolegyni alebo idem ešte kúsok ďalej. Idem ešte kúsok ďalej a tam oslovujem Sandru a Ricarda. Malý po anglicky nehovorí, ale maminka hej. Je veľmi milá. Pýta sa ma ako sa mi páči v Portugalsku. Čo tu robím. Po chvíľke rozhovoru sa lúčime…
Sandra & Ricardo z Portugalska: Sorriam sempre porque sorrir dá vida. Smile always because smile gives you life. Vždy sa usmievaj, pretože úsmev ti dáva život.
…a ja si hovorím, že idem pomaly späť, keď zbadám túto rodinku:
Luis, Martin & Dilva na prázdninách.
Od malého Martina dostávam dokonca pusu za odfotenie. 😀 Znovu tu bola jazyková bariéra, takže je to bez odkazu.
Už to len prijímam a smejem sa na tom. 😀
Občas proste veci nejdú podľa našich plánov.
Čo bolo na fotení v Portugalsku zaujímavé, že ma tam nikto neodmietol (keď nepočítam odmietnutie v lete od jedného kolegu. Ten bol ale Slovák, tak to to možno vysvetľuje :D). Odfotiť sa nechali dokonca aj takí, čo vôbec nevedeli po anglicky. Rukami-nohami som im vysvetlila, že chcem vyfotiť ich úsmev. 😀 Na Slovensku je to celé také komplikovanejšie. Stále počúvam výhovorky typu:
- Nie som fotogenický.
- Neviem sa usmievať.
- Nerád sa fotím.
- Nechcem byť na Facebooku…
Vždy sa smejem, čo si my ľudia dokážeme vymyslieť za výhovorky 😀 V Portugalsku si ľudia nekomplikujú život tak, ako my na Slovensku.
A teraz si hovorím, že mám už naozaj dosť úsmevov a kopec roboty na upravovanie, tak by som sa mohla vrátiť späť ku kolegyni, pozrieť si západ slnka a ísť späť na hotel. 🙂 Cestou späť skontrolujem auto. Je stále na mieste. Takže tu niekde musí byť. Nikde ju ale nevidím. Tak si hovorím, že si odfotím západ slnka a počkám ju pri aute.
Idem smerom k autu, keď zistím, že tam nie je. Chytá ma panika.
Ona ma tam nechala? Naštvala sa na mňa?
Čo budem teraz robiť? Ako sa dostanem do hotela? Pokúšam sa jej dovolať. Nedvíha mi to a po dvoch zvoneniach je obsadené. Jej druhý telefón nemám. V mojej hlave: Do kelu. Čo budem teraz robiť? Musím sa nejako dostať do hotela. Taxi? Ale kde ho zohnať? Spýtam sa niekoho, či by ma nevzal autom? Zbláznila som sa? Ja chcem fakt osloviť cudzích ľudí? A nastúpiť im do auta? 😀 Ale niečo predsa musím spraviť, inak tu budem nocovať. 😀 Je tu síce teplejšie ako na Slovensku, ale na nocovanie na pláži nie až tak teplo. 😀
V tom zbadám, ako sa ku mne približujú moji dnešní modeli – mladý pár z Nemecka. Zúfalo sa ich pýtam, či by ma neodviezli do hotela, že môj odvoz zmizol. Pozrú sa na seba a po pár sekundách súhlasia. Pýtajú sa ma, ale či by mi nevadilo keby si spravíme 10 minutovú zastávku na kopci. Chcú si odtiaľ pozrieť oceán. Súhlasím. Veď čo iné mi zostáva. 😀 Na tom kopčeku sa dovolám kolegyni. Neviem jej ale vysvetliť, kde som, tak sa nechám mojimi záchrancami doviezť do hotela. Zistím od nich, že mali dva týždne dozadu svadbu a toto je vlastne ich svadobná cesta. Cestujú po Portugalsku – začali v Porte a končia v Lisabone. Sú veľmi milí a ja stále nedokážem uveriť, že sa mi niečo také prihodilo. 😀
Je to celé také kúzelné.
Ja som zostala trčať na pláži a prišla mi pomoc. Ono asi fakt tá neviditeľná záchranná sieť funguje. Stačí sa pustiť a dovoliť jej to. 🙂
Keď prídem do hotela, idem za kolegyňou a tá mi hovorí, že mi posielala správu. Že si pozrie západ slnka z jedného miesta na kopci a vráti sa pre mňa na pláž. Viete čo je na tom celom najlepšie? Mne doteraz tá správa nedorazila. 😀
Kedy ste naposledy spravili niečo, čo za normálnych okolností nerobíte? Lebo nemáte inú možnosť? Napíšte mi.
P.S. Nečítali ste ešte môj prvý pokus o fotenie na portugalskej pláži? Prečítajte si TU.









Leave a reply